AI knižnica Raabe

1. Úvod

Verejná správa zahŕňa správu verejných záležitostí a predstavuje prejav výkonnej moci v štáte. Verejno-mocenskými oprávneniami v rámci výkonu verejnej správy nedisponuje len štát, ale i ďalšie neštátne subjekty, ktoré správu verejných záležitostí vykonávajú. Základnou činnosťou v rámci každej oblasti verejnej správy je rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach adresátov verejnej správy.

Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť zásadná novela zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorou sa zásadne zmenil spôsob rozhodovania riaditeľov materských škôl v správnom konaní, napr. o prijatí dieťaťa do materskej školy, o prerušení dochádzky dieťaťa do materskej školy, vo veciach povinného predprimárneho vzdelávania a podobne. Zásadným spôsobom sa zmenilo aj rozhodovanie obcí o odvolaniach proti rozhodnutiam riaditeľov materských škôl.

Cieľom tohto príspevku je sprostredkovať právne základy riaditeľom materských škôl, základných škôl, stredných škôl a obciam o správnom konaní v školstve.

 

2. Legislatívne východiská

Oblasť školstva ako jedna z oblastí verejnej správy je regulovaná viacerými osobitnými predpismi. Najdôležitejšími predpismi na úrovni zákona v oblasti správy regionálneho školstva sú:

• zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe v školstve“);
• zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „školský zákon“);
• zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“);

3. Vzťah zákona o štátnej správe v školstve a správneho poriadku

V rámci správneho konania predstavuje zákon o štátnej správe v školstve a školský zákon predpis lex specialis, teda špeciálnu úpravu vo vzťahu k správnemu poriadku, ktorý je lex generalis. Uplatňuje sa zásada „lex specialis drogat legi generali“ (špeciálny zákon má prednosť pred všeobecným zákonom).

Správny poriadok teda predstavuje všeobecný procesný predpis, ktorý obsahuje všeobecné pravidlá pre konania, ktoré vedú orgány verejnej správy vrátane riaditeľov škôl.

Orgány verejnej správy vrátane riaditeľov škôl sú povinné v rozhodovacom procese postupovať podľa týchto zákonom stanovených pravidiel.

3.1 Rozhodovanie podľa správneho poriadku

V rozhodovacom procese musí riaditeľ školy ako orgán verejnej správy postupovať podľa všeobecných pravidiel stanovených správnym poriadkom. Ak však zákon o štátnej správe v školstve alebo školský zákon upravuje niektorý inštitút odchylne od správneho poriadku, tak má právna úprava konkrétneho inštitútu v zákone o štátnej správe v školstve a školskom zákone prednosť pred všeobecnou úpravou v správnom poriadku

§ 68 ods. 4 školského zákona: „Proti rozhodnutiu riaditeľa strednej školy o neprijatí sa môže uchádzač alebo zákonný zástupca neplnoletého uchádzača odvolať v lehote do piatich dní odo dňa doručenia rozhodnutia.“ vs. § 54 ods. 2 správneho poriadku: „Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon.“ vs. . § 54 ods. 2 správneho poriadku: „Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon.“.

V prípade, že určitá otázka nie je v zákone o štátnej správe v školstve alebo v školskom zákone vôbec upravená, použije sa úprava správneho poriadku (napr. inštitút doručovania).

Pre vymedzenie vzťahu zákona o štátnej správe v školstve a správneho poriadku je dôležitým ustanovenie § 1 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého: „Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“

Metodické pokyny a usmernenia, ktoré vydávajú orgány štátnej správy, najmä Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR nie sú právne záväzné, keďže nie sú prameňom práva. Sú iba odporúčaním k vhodnému postupu riaditeľov škôl, tak aby pri ich rozhodovaní nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Zákon o štátnej správe v školstve na použitie správneho poriadku priamo odkazuje.

Najdôležitejším ustanovením, ktoré vymedzuje vzťah správneho poriadku a zákona o štátnej správe v školstve, je § 38 ods. 4 zákona o štátnej správe v školstve.

Podľa § 38 ods. 4 zákona o štátnej správe v školstve:
Na rozhodovanie podľa:

• § 5 ods. 3 okrem pokarhania riaditeľom školy a pochvaly riaditeľom školy,
• § 5 ods. 4 okrem pokarhania riaditeľom školy, podmienečného vylúčenia a pochvaly riaditeľom školy,
• § 5 ods. 14 (rozhodovanie riaditeľa materskej školy od. 1. januára 2021),
• § 6 ods. 4 a 5,
• § 8 ods. 2 druhej vety,
• § 9 ods. 5,
• § 10 ods. 5, 6 a 9,
• § 14 ods. 4, ods. 6 písm. b),
• § 16 až 18 a
• § 37a
  sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

Zákonný pojem „všeobecný predpis o správnom konaní“ je synonymom pojmu „správny poriadok“.

Odkaz v § 38 zákona o štátnej správe v školstve určuje pôsobnosť správneho poriadku, ale len výlučne pri rozhodovaní riaditeľa základnej školy, strednej školy a materskej školy vo vymedzených prípadoch.

Dlhodobo otáznou pre aplikačnú prax je právna úprava rozhodovania riaditeľov ostatných škôl a školských zariadení. T. j. pre ľudí z praxe nie je dlhodobo zrejmé, či majú aplikovať správny poriadok pri vydávaní rozhodnutí aj riaditelia iných škôl a školských zariadení, než sú základné školy, stredné školy a materské školy Pri riešení uvedenej problematiky sa vychádzalo z posudzovania, či ide o prenesený výkon štátnej správy alebo o samosprávnu pôsobnosť obce alebo vyššieho územného celku (ďalej len „VÚC“).

Uvedená nejasnosť vyvrcholila v súvislosti s aplikáciou zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o e-Governmente“) v podmienkach škôl a školských zariadení ako orgánov verejnej moci. V praxi sa začali vynárať čoraz častejšie otázky o povinnosti riaditeľov škôl a školských zariadení ako orgánov verejnej moci vykonávať moc elektronicky, napr. vydávať a doručovať rozhodnutia v elektronickej podobe.

Na riaditeľov základných umeleckých škôl, jazykových škôl a riaditeľov školských zariadení sa nevzťahuje povinnosť postupovať podľa zákona o e-Governmente ako na orgány verejnej moci.

Rozhodovanie riaditeľov škôl a školských zariadení, okrem riaditeľov základných, stredných škôl a materských škôl nie je výkonom verejnej moci, a tak sa na ne nevzťahuje správny poriadok.

Zákon o štátnej správe v školstve zároveň neobsahuje žiadne ďalšie osobitné procesné ustanovenie o rozhodovaní riaditeľov školských zariadení a škôl iných než základných, stredných a materských škôl. Vylúčenie správneho konania v týchto kategóriách škôl a školských zariadení malo vždy za cieľ odbremeniť dotknuté školy, ako aj školské zariadenia od náročnej administratívy a formalizovaného správneho konania.

Častý a nesprávny postup realizujú mnohé školské zariadenia, napr. jedálne alebo centrá voľného času, ktoré prijímajú deti alebo voči nim vykonávajú úkony, alebo iné opatrenia, a to vo forme rozhodnutia vydaného v rámci správneho konania.

Pôsobnosť správneho poriadku je výslovne upravená len v rámci spomínaného § 38 ods. 4 zákona o štátnej správe v školstve a len pri rozhodovaní riaditeľa základnej školy, strednej školy a materskej školy

Keďže pri rozhodovaní riaditeľov iných škôl než základných, stredných a materských škôl a riaditeľov školských zariadení sa neaplikuje správny poriadok, nemôžu sa adresáti rozhodnutí voči rozhodnutiam odvolať ani využiť iné opravné prostriedky podľa správneho poriadku.

Skutočnosť, že riaditelia škôl a školských zariadení nerozhodujú v správnom konaní však nebráni dotknutým osobám – zákonným zástupcom alebo plnoletým žiakom domáhať sa ochrany svojich práv a nárokov.

V prípade porušenia ustanovení zákona o štátnej správe v školstve alebo školského zákona, napr. v prípade nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, sa možno obrátiť na súd, aby prostredníctvom žaloby rozhodol o ich nárokoch. Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky môžu byť predmetom preskúmania súdom i rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti rozhodnutí, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. K dispozícii je aj inštitút sťažnosti alebo petície podanej zriaďovateľovi školy alebo podnet Štátnej školskej inšpekcii.

Proti rozhodnutiu riaditeľa školského zariadenia a riaditeľa inej než základnej školy, strednej školy a materskej školy sa nemožno odvolať.

Proti rozhodnutiu riaditeľa školského zariadenia a riaditeľa inej než základnej školy, strednej školy a materskej školy možno podať:

• správnu žalobu podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov,
• sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov,
• petíciu podľa zákona č.85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov,
• podnet na vykonanie kontroly štátnej školskej inšpekcii podľa zákona o štátnej správe v školstve.

Za výkon verejnej moci sa nepovažuje ani rozhodovanie vo veci:

• pokarhania riaditeľom základnej školy a riaditeľom strednej školy,
• pochvaly riaditeľom základnej školy a riaditeľom strednej školy ani
• podmienečné vylúčenie riaditeľom strednej školy.

Pokarhanie, pochvala a podmienečné vylúčenie predstavujú opatrenia disciplinárneho charakteru, slúžiace predovšetkým na dodržiavanie vnútorných predpisov školy.

Tieto disciplinárne opatrenia predstavujú súčasť výchovno-vzdelávacieho procesu, za pomoci ktorých sa školské ustanovizne snažia o naplnenie cieľov vytýčených v školskom zákone, školskom vzdelávacom poriadku, ako aj vo svojich vnútorných školských poriadkoch.

Tieto výchovné opatrenia slúžia najmä na zabezpečenie dodržiavania školského poriadku ako interného predpisu a bezpečnosti, ktorý predstavuje súčasť školskej samosprávy. Keďže školský poriadok je aktom školskej samosprávy pri úprave vnútornej organizácie a fungovania školy, tak aj opatrenie na jeho zabezpečenie bude predstavovať súčasť školskej samosprávy. Uvedené vyplýva aj z ustanovenia § 58 ods. 2 školského zákona v spojení s § 153 školského zákona. Podľa § 58 ods. 2 školského zákona: „Ak sa žiak previní proti školskému poriadku, možno mu uložiť napomenutie alebo pokarhanie od triedneho učiteľa, majstra odbornej výchovy, pokarhanie od riaditeľa, podmienečné vylúčenie alebo vylúčenie.“
Podľa § 153 ods. 1 školského zákona: „Riaditeľ školy alebo školského zariadenia vydá školský poriadok po prerokovaní s orgánmi školskej samosprávy a v pedagogickej rade.

Školský poriadok upravuje najmä podrobnosti o

1. výkone práv a povinností detí, žiakov a ich zákonných zástupcov v škole alebo v školskom zariadení, pravidlá vzájomných vzťahov a vzťahov s pedagogickými zamestnancami a ďalšími zamestnancami školy,
2. prevádzke a vnútornom režime školy alebo školského zariadenia,
3. podmienkach na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia detí a žiakov a ich ochrany pred sociálnopatologickými javmi, diskrimináciou alebo násilím,
4. podmienkach nakladania s majetkom, ktorý škola alebo školské zariadenie spravuje, ak tak rozhodne zriaďovateľ.“

Ustanovenie § 153 ods. 1 školského zákona splnomocňuje riaditeľa školy, aby v medziach školského zákona vydal vnútorný predpis týkajúci sa všetkých relevantných skutočností súvisiacich s vnútorným režimom a prevádzkou školy. Školský poriadok nemá iba opisovať výkon práv a povinností priznaných školským zákonom, naopak má podrobnejšie definovať a konkretizovať výkon týchto práv a povinností vo vzťahu k potrebám konkrétnej školy alebo školského zariadenia.

Keďže školský poriadok je aktom školskej samosprávy pri úprave vnútornej organizácie a fungovania školy, tak aj opatrenia na jeho zabezpečenie budú predstavovať súčasť školskej samosprávy.

Napríklad rozhodnutie o uložení pokarhania od riaditeľa školy nemusí napĺňať znaky rozhodnutí podľa správneho poriadku.

• Vhodným (nie povinným) označením dokumentu je „rozhodnutie“ a nie napr. „oznámenie“ (podľa § 5 ods. 3 písm. g) zákona o štátnej správe v školstve riaditeľ školy „rozhoduje“).
• V rozhodnutí má byť uvedená právna norma, na základe ktorej má riaditeľ kompetenciu o uložení opatrenia vo výchove rozhodnúť.
• V rozhodnutí musia v ňom byť jasne sformulované dôvody, pre ktoré riaditeľ uplatnil výchovné opatrenie (nestačí uviesť, že dôvodom je „porušenie školského poriadku“).
• Neuvádza sa obligatórne poučenie o opravnom prostriedku podľa správneho poriadku.

3.2 Pojem účastník konania podľa správneho poriadku

Pojem účastník konania patrí ku kľúčovým pojmom správneho poriadku, pretože prostredníctvom tohto subjektu dochádza v správnom konaní k individualizácii abstraktných vzťahov upravených v hmotnoprávnych predpisoch. Legálna definícia účastníka konania v správnom poriadku je formulovaná relatívne široko, aby postihla čo najširší okruh subjektov, ktorých sa môže správne konanie dotknúť.

Účastník konania je definovaný kombináciou troch všeobecných kritérií a jedného špeciálneho kritéria. Vo všetkých prípadoch je znakom účastníka konania hmotnoprávny pomer fyzickej osoby alebo právnickej osoby k veci, ktorá je predmetom konania

Všeobecné kritériá účastníka sú definované tak, že:

1. účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať. Pritom nie je rozhodujúce, či sa konanie začína dispozitívnym úkonom účastníka, alebo ex offo na podnet správneho orgánu;
2. účastníkom konania je aj ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím správneho orgánu dotknuté. Za takého sa považuje subjekt, ktorého právne postavenie môže byť po vydaní rozhodnutia iné ako pred rozhodnutím,
3. účastníkom konania je ďalej aj ten, kto tvrdí, že môže byť vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach dotknutý. Takýto účastník sa považuje za účastníka do času, kým sa na základe právoplatného rozhodnutia nepreukázalo, že účastníkom nie je.

Správny poriadok popri pozitívnom vymedzení účastníka neustanovuje, kto sa nepovažuje za účastníka. Vychádzajúc z interpretácie jednotlivých ustanovení správneho poriadku, postavenie účastníka nemá:

1. správny orgán, ktorý uskutočňuje konanie, a to ani v prípade, keď ide o preskúmavanie jeho rozhodnutia alebo výkon rozhodnutia. Ak je však rozhodnutie správneho orgánu preskúmavané súdom (§ 70), správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava, má postavenie účastníka súdneho konania;
2. osoby zúčastnené na konaní ako svedok, znalec, tlmočník, alebo osoby zaviazané na predloženie listiny, prípadne veci dôležitej pre správne konanie. Tieto osoby sa môžu stať účastníkmi konania len v určitej etape, ak ide o ich práva alebo povinnosti (určenie svedočného, znalečného a pod.);
3. prokurátor v konaní o proteste prokurátora (§ 69).

Postavenie účastníka konania nemajú ani tzv. dotknuté orgány. Ich podstata v správnom konaní spočíva v tom, že sa buď vyjadrujú k predmetu konania alebo sa musí od týchto orgánov vyžiadať súhlas, resp. sa s ním musí dosiahnuť dohoda s navrhovaným riešením. Takýto postup upravuje stavebný zákon, zákon o vodách, živnostenský zákon a pod.

4. Rozhodovanie riaditeľa základnej školy, strednej školy a materskej školy

Rozhodovací proces riaditeľa základnej školy, strednej školy a materskej školy podľa ustanovenia § 5 ods. 3, 4 a 14 zákona o štátnej správe v školstve v spojení s § 38 ods. 4 zákona o štátnej správe v školstve podlieha režimu rozhodovacieho procesu podľa správneho poriadku. V týchto prípadoch riaditeľ vystupuje ako štátny orgán podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej správe v školstve. Rozhodovanie riaditeľa v týchto prípadoch predstavuje zásah do práva a právom chránených záujmov žiaka, preto musí podliehať zákonným pravidlám správneho poriadku.

Odkaz v § 38 ods. 4 zákona o štátnej správe v školstve určuje pôsobnosť správneho poriadku, ale len výlučne pri rozhodovaní riaditeľa základnej školy, strednej školy a materskej školy vo vymedzených prípadoch.

Riaditeľ základnej školy, strednej školy a materskej školy (okrem zákonom stanovených výnimiek) teda vydáva rozhodnutia podľa správneho poriadku. Vo vzťahu k obsahu aktu vydaného v rámci výkonu verejnej správy je na základe rozhodovacej praxe ustálený záver, že nie je rozhodujúce terminologické označenie individuálnych aktov. Rozhodujúca je konštitutívna stránka individuálneho správneho aktu.

Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku „rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade); odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.“

5. Náležitosti rozhodnutí riaditeľa školy

Podľa § 46 správneho poriadku: „Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.“

Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku „Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.“

Vo vzťahu k obsahu aktu vydaného v rámci výkonu verejnej správy je na základe rozhodovacej praxe ustálený záver, že nie je rozhodujúce terminologické označenie individuálnych aktov. Aj v prípade opatrení, záväzných pokynov alebo záväzných stanovísk môže ísť o rozhodnutia z hľadiska obsahovej stránky, avšak za predpokladu že uvedené akty charakterizuje konštitutívny charakter.

Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky môžu byť predmetom preskúmania súdom i rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Napr. opatrenia, uložené v Správe o výsledkoch inšpekčnej činnosti môžu mať autoritatívny charakter. Inšpektori vykonávajúci školskú inšpekciu v tomto prípade vystupujú ako predstavitelia štátnej moci, ak postupujú podľa § 13 ods. 6 zákona o štátnej správe v školstve a uplatňujú opatrenia uvedené § 13 ods. 7 zákon o štátnej správe v školstve.

Podľa § 38 ods. 4 zákona o štátnej správe v školstve na rozhodovanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny poriadok, okrem výnimiek spomenutých v predošlej časti. Z uvedeného vyplýva, že i v tomto prípade musí školská inšpekcia rozhodovať podľa správneho poriadku. V prípade, že ukladá povinnosti alebo rozhoduje o právach v rámci svojej inšpekčnej činnosti, napr. ako v tomto konkrétnom prípade, kde boli uložené záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov a pokyn na zrušenie rozhodnutia o výsledkoch vykonaných komisionálnych skúšok, ktoré boli vydané v rozpore so záväzným právnym predpisom. V prípade, ak v Správe o výsledku činnosti bola uložená povinnosť, tento akt má charakter rozhodnutia podľa správneho poriadku.

Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať

• výrok,
• odôvodnenie a
• poučenie o odvolaní (rozklade).

Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo (§ 46 a § 47 správny poriadok).

Napríklad v prípade výsledkov zistení a hodnotení z inšpekčnej činnosti, ktoré sa zaznamenávajú vo výstupnom inšpekčnom materiáli formou „Správy o výsledkoch inšpekčnej činnosti“. V správe o výsledku inšpekčnej činnosti môžu byť okrem zistení aj uložené opatrenia, ako je napr.:

• odporúčanie,
• prijatie opatrení zo strany kontrolovaného subjektu,
• uloženie opatrení,
• nariadenie komisionálneho preskúšania pri zistení nedostatkov pri klasifikácii,
• uloženie sankcií podľa § 37a ods. 2 a 3 zákona o štátnej správe v školstve: „Školský inšpektor uloží pokutu do 331,50 eura zodpovednému zamestnancovi, ktorý neodstránil nedostatky zistené školskou inšpekciou okrem opatrení týkajúcich sa riešenia sťažností a petícií.“ a „Hlavný školský inšpektor uloží pokutu do 663,50 eura zriaďovateľovi, ktorý vymenoval do funkcie riaditeľa osobu, ktorá nespĺňa predpoklady podľa § 3 ods. 5, a rozhodne o opatrení na odstránenie zisteného nedostatku.“

Zákonné náležitosti správy o výsledkoch inšpekčnej činnosti sú upravené v § 13 ods. 9 zákona o štátnej správe v školstve tak, že výstupné inšpekčné materiály obsahujú označenie inšpekčného orgánu, mená a priezviská školských inšpektorov, ktorí inšpekciu vykonali, označenie kontrolovaného subjektu, miesto a čas inšpekčného výkonu, predmet školskej inšpekcie, zistenia a ich hodnotenie, označenie dokladov a ostatných materiálov, o ktoré sa zistenia opierajú a uplatnené opatrenia. Správu podpisujú školskí inšpektori, ktorí sa na inšpekcii zúčastnili, a riaditeľ kontrolovaného subjektu. Ak sú opatrenia uložené priamo v správe, je potom považovať správu o výsledku inšpekčnej činnosti za rozhodnutie a za spôsobilý predmet súdneho prieskumu.

Súdy preskúmavajú aj také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktorými mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Je nevyhnutné, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci, najmä aby neprekračovala svoje zverené právomoci a aby bola fyzickým a právnickým osobám poskytnutá ochrana ich subjektívnych práv.

5.1 Výrok rozhodnutia

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že pri rozhodovacej činnosti v štátnej správe predstavuje výrok rozhodnutia záväznú, a teda najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom konania.

Výrok je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktorá musí byť jednoznačne špecifikovaná. Iba vo výroku rozhodnutia možno vysloviť:

• vznik,
• zmenu alebo
• zánik individuálneho právneho vzťahu,
  ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne vzťahy. Vo výroku rozhodnutia sa tiež autoritatívne deklarujú určité právne stavy.

Výrok musí byť formulovaný:

• presne,
• určito,
• stručne a
• musí úplne vyjadrovať vyriešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania.

Z výroku musí byť predovšetkým zrejmé:

• čo bolo predmetom rozhodovania,
• na základe akého právneho predpisu a
• ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval.

5.2 Odôvodnenie rozhodnutia

Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku má predovšetkým presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti rozhodnutia. Tým sa napĺňa jedno zo základných pravidiel správneho konania − posilňovať dôveru občanov v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia fyzické a právnické osoby viedli k dobrovoľnému plneniu povinností.

Najčastejším dôvodom rušenia rozhodnutí riaditeľov škôl odvolacími orgánmi a súdmi sú práve nedostatky v odôvodneniach rozhodnutí. T. j. riaditelia škôl vydajú tzv. arbitrárne (svojvoľné) rozhodnutia, v ktorých účastníkom konania nedostatočne odôvodnia, „prečo rozhodli tak, ako rozhodli“.

Osobitnú pozornosť treba preto v odôvodnení rozhodnutia venovať tým skutočnostiam, ku ktorým riaditeľ školy ako správny orgán dospel na základe inštitútu voľnej úvahy.

Rozhodnutie správneho orgánu, v ktorom nie je správna úvaha (myšlienkové pochody riaditeľa) dostatočne účastníkom konania vysvetlená, možno považovať za nepreskúmateľné buď pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok dôvodov. Nezrozumiteľnosťou sa rozumie nielen jazyková, ale aj logická nezrozumiteľnosť.

Patria sem aj prípady, keď z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy boli vykonané, a ďalej prípady, keď dôkazy sú v zjavnom rozpore medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť z „nedostatku dôvodov“ neznamená len absolútny nedostatok odôvodnenia, ale zahŕňa aj prípady, keď pre dané rozhodnutie nebol dostatok dôvodov.

Z ustálených záverov rozhodovacej praxe vyplýva, že i keď sa správny orgán riadi pri rozhodovaní voľnou správnou úvahou, musí byť jeho rozhodnutie preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Ďalej pri použití správnej úvahy musí byť zrejmé, že zo základných medzí a mantinelov správnej úvahy stanovených zákonom správny orgán nevybočuje. Správny orgán je povinný rešpektovať a dbať na aplikáciu stanovených procesných postupov a elementárnych právnych princípov správneho rozhodovania.

Čo je arbitrárnosť (svojvôľa), možno deklarovať na prípade rozhodnutia riaditeľa gymnázia o povolení vykonať opravnú skúšku. V uvedenom prípade sa žalobca – žiak gymnázia žalobou podanou na krajský súd domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu riaditeľa gymnázia v súvislosti s rozhodnutím samosprávneho kraja. Predmetom napádaného rozhodnutia bolo zamietnutie, resp. rozhodnutie riaditeľa gymnázia o nepovolení vykonať opravnú skúšku z predmetov anglický jazyk a matematika. Rozhodnutie riaditeľa bolo odôvodnené tým, že klasifikácia navrhovateľa bola správna a v súlade s metodickým pokynom č. 21/2011 na hodnotenie a klasifikáciu žiakov stredných škôl. Z rozhodnutia súčasne vyplýva, že nedostatočný prospech žiaka − žalobcu z predmetov anglický jazyk a seminár z matematiky zodpovedá aj ospravedlnenej absencii na vyučovaní v prvom polroku, za čo bol žalobca podmienečne vylúčený zo štúdia. Zároveň odporučil žalobcovi opakovať tretí ročník podľa individuálneho učebného plánu. Žalobca namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo bola klasifikácia správna, a zároveň nie je zrejmé, aký súvis má počet ospravedlnených hodín so správnosťou klasifikácie žalobcu. Z rozhodnutia nemožno zistiť, prečo prvostupňový správny orgán rozhodol tak, ako rozhodol.

Krajský súd Prešov rozsudkom sp. zn. 4S/36/2012 z 5.9.2013 zrušil napadnuté rozhodnutie riaditeľa školy o nepovolení vykonať opravnú skúšku s odôvodnením, že z oboch rozhodnutí správnych orgánov, tak riaditeľa gymnázia, ako aj samosprávneho kraja ako odvolacieho orgánu nevyplýva správna úvaha, na základe ktorej rozhodli.

Z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, aké dôkazy boli vykonané a ako boli vyhodnotené, ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami účastníkov. Nepostačuje odkaz na ustanovenie zákona bez toho, aby bol vyložený obsah právnej normy a aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením veci. Takémuto skutkovému a právnemu posúdeniu napadnuté rozhodnutia ani rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nezodpovedá a nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Aj pri aplikácii správnej úvahy pri rozhodovaní musí byť musí byť zrejmý spôsob jej použitia v súlade s právnymi predpismi, na základe ktorých treba rozhodnúť.

V odôvodnení rozhodnutia nepostačuje odkaz na ustanovenie zákona bez toho, aby bol vyložený obsah právnej normy a aby účastníci konania pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením veci zo strany riaditeľa.

Správny poriadok umožňuje upustiť od odôvodnenia rozhodnutia v prípade, že sa všetkým účastníkom vyhovie v plnom rozsahu. So zreteľom na funkcie odôvodnenia táto možnosť prichádza do úvahy len výnimočne a v jednoduchých prípadoch, keď odôvodnenie vyplýva priamo z výroku rozhodnutia.

5.3 Poučenie o opravnom prostriedku

Obligatórnou (povinnou) náležitosťou rozhodnutia je poučenie o odvolaní (rozklade). Poučenie musí obsahovať aj také rozhodnutie, v ktorom sa vyhovelo všetkým účastníkom konania alebo proti ktorému už riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Poučením o opravnom prostriedku je údaj o tom, či je rozhodnutie konečné, alebo či sa proti nemu možno odvolať. Charakter konečných rozhodnutí majú prvostupňové rozhodnutia, proti ktorým zákon nepripúšťa odvolanie a druhostupňové rozhodnutia.

Z poučenia musí byť zrejmé:

• či možno podať proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, resp. či je rozhodnutie konečné,
• v akej lehote možno podať riadny opravný prostriedok,
• na ktorý orgán sa riadny opravný prostriedok podáva,
• či je rozhodnutie preskúmateľné súdom po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov.

5.4 Odkladný účinok odvolania

Odvolanie má zásadne odkladný účinok. Za podmienok ustanovených v § 55 správneho poriadku sa prípadnému odvolaniu môže odňať odkladný účinok. K odňatiu odkladného účinku odvolania dochádza buď zo zákona, alebo na základe rozhodnutia správneho orgánu. Ak ide o vylúčenie odkladného účinku odvolania zo zákona, aj táto skutočnosť sa uvádza v poučení s odkazom na príslušné ustanovenie hmotnoprávneho, prípadne procesného predpisu.

O možnosti podať riadny opravný prostriedok musí správny orgán poučiť účastníkov aj vtedy, ak sa pri ústnom vyhlásení rozhodnutia vzdali nároku na doručenie jeho písomného vyhotovenia. Túto skutočnosť musí podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku správny orgán výslovne uviesť v zápisnici.

Ak bol účastník konania o podaní riadneho opravného prostriedku poučený nesprávne alebo nebol poučený vôbec, predlžuje sa lehota na podanie odvolania alebo rozkladu o tri mesiace odo dňa oznámenia rozhodnutia.

6. Rozhodovanie riaditeľa cirkevnej školy a súkromnej školy

Pri cirkevných a súkromných školách je riaditeľ školy vylúčený z rozhodovania podľa správneho poriadku a proces rozhodovania je osobitne regulovaný v § 38 zákona o štátnej správe v školstve.

Podľa § 38 ods. 2 zákona o štátnej správe v školstve: „Na cirkevné školy a cirkevné školské zariadenia sa nevzťahujú ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2 a 11, § 16 ods. 1 písm. n), § 17 ods. 2 písm. f) a g); ustanovenie § 5, § 24 až 26 sa na ne vzťahuje primerane“

Podľa § 38 ods. 3 zákona o štátnej správe v školstve: „Na súkromné školy a súkromné školské zariadenia sa nevzťahujú ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, 7 písm. b) a ods. 11, § 16 ods. 1 písm. n), § 17 ods. 2 písm. f) a g); ustanovenie § 5, § 24 až 26 sa na ne vzťahuje primerane.“

Od 1. januára 2022 postupujú podľa správneho poriadku:

• riaditeľ súkromnej základnej školy a riaditeľ cirkevnej základnej školy,
• riaditeľ súkromnej strednej školy a riaditeľ cirkevnej strednej školy a
• riaditeľ súkromnej materskej školy a riaditeľ cirkevnej materskej školy.

Rozhodnutie riaditeľov týchto typov škôl rovnako musí obsahovať zákonom stanovené náležitosti (výrok, odôvodnenie a poučenie) a musí sa doručovať do vlastných rúk.

7. Postup riaditeľa v odvolacom konaní a postup druhostupňového orgánu

Druhostupňovým orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodol riaditeľ základnej školy, je obec ako školský úrad podľa § 6 ods. 5 zákona o štátnej správe v školstve. „Obec ako školský úrad vykonáva štátnu správu v druhom stupni vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodol riaditeľ základnej školy, ktorej je príslušná obec zriaďovateľom (§ 5 ods. 3). Ak obec nie je školským úradom (§ 7), výkon štátnej správy v druhom stupni podľa tohto odseku a činnosti podľa odseku 8 písm. a), c) a d) zabezpečuje pre ňu okresný úrad v sídle kraja.“

Podľa § 6 ods. 4 zákona o štátnej správe v školstve: „Obec vykonáva štátnu správu v prvom stupni vo veciach ohrozovania výchovy a vzdelávania maloletého alebo zanedbávania starostlivosti o povinnú školskú dochádzku žiaka.“

Podľa znenia § 6 ods. 25 zákona o štátnej správe v školstve: „Obec rozhoduje v druhom stupni vo veciach, v ktorých prvom stupni rozhodol riaditeľ materskej školy, ktorej je príslušná obec zriaďovateľom (§ 5 ods. 14).“

Podľa § 10 ods. 5 zákona o štátnej správe v školstve: „Regionálny úrad rozhoduje v druhom stupni vo veciach ohrozovania výchovy a vzdelávania maloletého žiaka alebo zanedbávania starostlivosti o povinnú školskú dochádzku žiaka, v ktorých v prvom stupni rozhodla obec.“

Podľa § 10 ods. 6 zákona o štátnej správe v školstve: „Regionálny úrad rozhoduje v druhom stupni vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje

1. riaditeľ školy alebo riaditeľ školského zariadenia, ktorého je zriaďovateľom,
2. riaditeľ základnej školy, ktorej zriaďovateľom je obec, ktorá nie je školským úradom podľa § 7.

7.1 Autoremedúra

Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý rozhodnutie vydal. O odvolaní môže riaditeľ v rozsahu ustanovenia § 57 ods. 1 správneho poriadku rozhodnúť sám tzv. autoremedúrou.

Ak v rámci autoremedúry nerozhodne riaditeľ školy tak, že v plnom rozsahu vyhovie účastníkovi konania, predloží odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo.

Odvolací orgán podľa § 59 správneho poriadku preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené chyby odstráni. Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší. Inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.

7.2 Opravný prostriedok

Proti rozhodnutiu riaditeľa strednej školy o neprijatí možno podať opravný prostriedok.

Podľa § 68 ods. 4 školského zákona v otázke rozhodnutia o prijatí žiaka na štúdium na strednej škole platí: „Proti rozhodnutiu riaditeľa strednej školy o neprijatí sa môže uchádzač alebo zákonný zástupca maloletého uchádzača odvolať v lehote do piatich dní odo dňa doručenia rozhodnutia.“

Riaditeľ strednej školy, ktorá je zriadená samosprávnym krajom alebo štátom, postupuje procesne podľa správneho poriadku. Ale proti rozhodnutiu riaditeľa o neprijatí v tomto prípade možno podať odvolanie do piatich dní od doručenia rozhodnutia.

Ustanovenie § 61 správneho poriadku síce určuje všeobecnú pätnásťdňovú lehotu na odvolanie proti rozhodnutiu v správnom konaní, ale pri rozhodovaní o prijímaní na strednú školu osobitnú odvolaciu lehotu určuje priamo školský zákon, ktorý odvolaciu lehotu skrátil na päť dní.

8. Doručovanie rozhodnutí riaditeľa školy

Jednou z najčastejších chýb správnych orgánov pri vydávaní rozhodnutí sú porušenia pri doručovaní rozhodnutí účastníkom konania. Porušenie zákonných pravidiel pre doručovanie písomností je jednou z najzásadnejších chýb správneho konania a je dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, ktorého doručenie nebolo riadne vykázané. V súčasnom období vysokej medzinárodnej mobility navyše vzrastá počet prípadov, keď riaditelia škôl ako správne orgány musia doručovať písomnosti aj do zahraničia. Správne orgány vrátane obcí, miest a škôl veľmi často pri doručovaní do cudziny nepostupujú v súlade so zákonom.

Rozhodujúcou právnou úpravou na doručovanie písomností správnych orgánov je správny poriadok. Zákon o štátnej správe v školstve osobitnú úpravu doručovania neobsahuje.

Podľa § 24 ods. 1 správneho poriadku „dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, výzvy a predvolania, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok“.

Doručovanie písomností v správnom konaní je úkon, prostredníctvom ktorého správny orgán oznamuje určité skutočnosti účastníkovi konania alebo iným osobám. S doručením je spojený celý rad dôležitých dôsledkov, napr. začiatok plynutia rôznych procesných lehôt, od okamihu doručenia dochádza k platnosti rozhodnutia a s doručovaním je spojené uplatnenie základných pravidiel konania, najmä zásady rovnosti účastníkov, rýchlosti a hospodárnosti konania, ústnosti, oficiality a pod.

Rozlišujeme:

• doručenie do vlastných rúk;
• doručenie iné, t. j. obyčajné, ktoré môže mať rôzne formy, napr. doporučene;
• doručenie verejnou vyhláškou.

Doručenie možno vykonať najmä:

• prostredníctvom pošty,
• prostredníctvom zamestnanca správneho orgánu,
• osobným prevzatím písomnosti na správnom orgáne.

Podľa § 5 zákona č. 324/2011 Z. z. o poštových službách úradnou zásielkou sa rozumie zásielka určená do vlastných rúk účastníkom konania pred orgánmi verejnej moci.

Doručovanie do vlastných rúk je kvalifikovanou formou doručenia. Pri tomto doručovaní je vylúčená možnosť doručiť zásielku náhradnému prijímateľovi, a túto zásielku môže prevziať len adresát.

Výnimkou zo zásady, že zásielku adresovanú do vlastných rúk nemožno vydať náhradnému prijímateľovi, je ustanovenie o splnomocnencovi na preberanie zásielok. V súlade s § 31 až 33b zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov môže adresát splnomocniť ktorúkoľvek plnoletú osobu, aby za neho prijímala jemu adresované zásielky. Splnomocnenie musí byť overené buď oprávneným orgánom, alebo poštou.

Ak sú účastníkmi správneho konania manželia, dôležité písomnosti sa doručujú každému z nich. To neplatí, ak sú zastúpení spoločným zástupcom alebo ak ide o prípad, že majú zvoleného alebo určeného splnomocnenca.

Ak správny orgán potrebuje mať doručenie preukázané, nechá zásielku doručiť s doručenkou. Doručenka riadne vyhotovená a vrátená správnemu orgánu osvedčuje vo forme listiny, že doručenie bolo vykonané. V dôsledku tejto skutočnosti má doručenka povahu verejnej listiny.

Zákon okrem rozhodnutia neuvádza ani exemplifikatívne ďalšie prípady, keď treba doručiť písomnosť do vlastných rúk. Rozhodujúcim kritériom bude dôležitosť obsahu písomnosti. Podľa okolnosti prípadu pôjde najmä o:

• predvolanie,
• upovedomenie ostatných účastníkov o obsahu odvolania a výzvu, aby sa k nemu vyjadrili,
• oznámenie o začatí výkonu rozhodnutia,
• ďalšie písomnosti podľa úvahy správneho orgánu.

Osobitné predpisy môžu ustanoviť ďalšie prípady, keď sa písomnosti doručujú do vlastných rúk.

Správny poriadok na rozdiel od zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov alebo zákona č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku nemá ustanovenia o doručovaní zásielok mimo územia Slovenskej republiky. Ani normy európskeho práva a medzinárodného súkromného práva neobsahujú osobitné pravidlá doručovania rozhodnutí správnych orgánov do cudziny. Z pravidiel doručovania podľa nariadenia EK č. 1393/2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností sú rozhodnutia v správnych veciach explicitne vylúčené. Rovnako všeobecná úprava právnej pomoci v styku s cudzinou v § 59 až § 60 z. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom pojednáva o doručovaní konzulárnym alebo diplomatickým orgánom iba na dožiadanie slovenského justičného (súdneho) orgánu.

Úradné zásielky správnych orgánov určené do vlastných rúk mimo územia Slovenskej republiky, t. j. účastníkom konania, ktorý sa nachádza alebo má svoje sídlo v cudzine, sa preto doručujú formou medzinárodnej návratky.

V § 24 ods. 2 správneho poriadku je upravený spôsob tzv. náhradného doručenia. Ide o právnu fikciu, že za podmienok ustanovených v zákone sa zásielka považuje za doručenú, aj keď to v skutočnosti tak nie je. Takýmto spôsobom možno písomnosť doručiť len za predpokladu, že adresát sa v mieste doručenia zdržiava, avšak nebol zastihnutý. Ak sa adresát v mieste doručenia z akýchkoľvek dôvodov nezdržiava, zásielku treba vrátiť správnemu orgánu ako nedoručiteľnú. Opačný postup by mohol byť dôvodom aj na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. c).

V § 24 ods. 3 správneho poriadku je upravená fikcia doručenia písomnosti pre prípad bezdôvodného odopretia prijatia jej adresátom. Týmto ustanovením sa zabraňuje tomu, aby v dôsledku odopretia prijatia písomnosti dochádzalo k prieťahom v konaní alebo k zmareniu konania. V takomto prípade doručovateľ vráti písomnosť správnemu orgánu s uvedením dátumu doručenia a dôvodov odopretia. Súčasne oznámi, že adresát bol na následky odopretia prijatia písomnosti upozornený. Písomnosť sa považuje za doručenú dňom, keď došlo k takémuto prejavu vôle.

Bezdôvodnosť odopretia písomnosti so zreteľom na okolnosti prípadu posudzuje správny orgán. Ak by sa preukázalo, že odopretie bolo dôvodné, písomnosť sa považuje za nedoručenú. Za bezdôvodné odopretie treba považovať aj odopretie bez udania dôvodov.

Podľa § 51 ods. 1 správneho poriadku: „Rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je dňom jeho oznámenia.“

Podľa § 51 ods. 2 správneho poriadku: „Účastníkovi konania, ktorý je prítomný, môže sa rozhodnutie oznámiť ústnym vyhlásením; deň ústneho vyhlásenia rozhodnutia je dňom oznámenia rozhodnutia len vtedy, pokiaľ sa prítomný účastník konania vzdal nároku na doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia.“

Oznámenie rozhodnutia správneho orgánu predstavuje dôležitý procesný úkon, s ktorým sú spojené dôležité právne dôsledky.

Tieto dôsledky spočívajú najmä v:

• určení okamihu záväznosti rozhodnutia,
• určení začiatku plynutia lehôt na podanie opravného prostriedku,
• vzniku možnosti vzdať sa opravného prostriedku,
• určení dňa, keď sa rozhodnutie stáva právoplatným (ak je zo zákona odvolanie vylúčené),
• poprípade dňa, keď sa rozhodnutie stalo vykonateľným, ak je vylúčený odkladný účinok odvolania,
• začiatku plynutia lehoty troch mesiacoch na podanie opravného prostriedku, ak bol účastník konania nesprávne poučený alebo nebol poučený vôbec.

Správny poriadok upravuje dve formy oznámenia rozhodnutia, pričom osobitné predpisy poznajú aj ďalšie formy oznámenia rozhodnutia, resp. ich modifikácie. Rozhodnutie sa oznamuje:

1. doručením písomného vyhotovenia rozhodnutia,
2. ústnym vyhlásením, ak prítomný účastník vyhlási, že sa vzdáva nároku na doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia.

Písomné vyhotovenie rozhodnutia doručuje správny orgán zásadne do vlastných rúk účastníka konania (§ 24 a 25). Za písomné vyhotovenie rozhodnutia sa považuje aj doručenie verejnou vyhláškou, ak tak ustanovujú osobitné predpisy.

Niektoré osobitné predpisy ukladajú povinnosť doručiť rozhodnutie aj iným subjektom ako účastníkom konania, najmä štátnym orgánom a obciam. V týchto prípadoch nenastávajú také účinky spojené s doručením ako u účastníkov. Zmyslom takéhoto doručenia je využiť rozhodnutie pre potreby týchto orgánov.

Podľa § 51 ods. 3 správneho poriadku: „Ak sa namiesto doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia vydáva osobitný doklad, je dňom oznámenia rozhodnutia deň prevzatia dokladu. Ak sa namiesto doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia poskytuje plnenie, je dňom oznámenia rozhodnutia deň prijatia prvého poskytnutého plnenia.“

Uvedené ustanovenie správneho poriadku obsahuje prípady, kedy sa nevydáva rozhodnutie a namiesto neho sa vydáva buď osobitný doklad, alebo sa poskytuje plnenie. V týchto prípadoch k oznámeniu rozhodnutia v skutočnosti nedochádza. Preto správny poriadok zosúlaďuje všeobecnú právnu úpravu s osobitnými predpismi tak, že tieto predpisy majú pred ním prednosť. Zároveň je toto ustanovenie doplnené o dikciu, čo sa v týchto špecifických prípadoch považuje za deň oznámenia rozhodnutia. Je to buď deň prevzatia príslušného dokladu, alebo deň prijatia prvého poskytnutého plnenia.

8.1 Stanovenie a doručenie rozhodnutia opatrovníkovi

Správny poriadok upravuje inštitút zastupovania v § 16.. Podľa uvedeného ustanovenia:
(1) Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.
(2) Správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.

Ak sa teda nepodarí prostredníctvom pošty doručiť zásielku na známu adresu v cudzine, potom je správny orgán povinný ustanoviť takémuto účastníkovi konania opatrovníka (za predpokladu, že si sám neustanovil zástupcu). Následne zásielku doručí takto ustanovenému opatrovníkovi. Každý má totiž právo, aby jeho vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa § 24 ods. 4 správneho poriadku „ak má účastník konania, ktorý sa zdržiava v cudzine alebo tam má sídlo, opatrovníka alebo zástupcu v tuzemsku, doručí sa písomnosť tomuto opatrovníkovi alebo zástupcovi“.

Doručovanie zásielky do cudziny závisí od zasielacích podmienok v medzinárodnom styku, ktoré sú určené krajinou, do ktorej je zásielka adresovaná. Pri doručení podľa právneho poriadku dožiadaného štátu však v zásade neexistuje záruka, že písomnosť bude doručená priamo adresátovi, ak podľa právneho poriadku dožiadaného štátu je možné napr. doručenie inej osobe v spoločnej domácnosti. Zasielacie podmienky sa môžu pri rôznych krajinách líšiť.

Fikciu doručenia pri doručovaní do vlastných rúk stanovenú správnym poriadkom pre doručovanie v rámci územia Slovenskej republiky preto nemožno uplatniť pri vrátení nedoručenej zásielky z cudziny.

Uvedený záver podporuje i ustanovenie § 16 ods. 2 zákona o správnom konaní: „Správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine, a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.“ V prípade vrátenia zásielky správnemu orgánu ako nedoručenej v mieste pobytu účastníka v cudzine, na ktorom už v predošlých prípadoch k prebratiu zásielky došlo, správny orgán môže vykonať ďalšie šetrenie.

Ak by účastník konania zdržiavajúci sa v cudzine mal vopred opatrovníka alebo zástupcu na území Slovenskej republiky ustanoveného, potom správny orgán nebude doručovať zásielky účastníkovi do zahraničia, ale priamo jeho opatrovníkovi alebo zástupcovi na našom území.

V správnom konaní v rámci inštitútu zastupovania v konaní teda rozlišujeme:

1. zastúpenie na základe zákona,
2. zastúpenie na základe rozhodnutia správneho orgánu,
3. zastúpenie na základe plnomocenstva.

Správny orgán ustanoví opatrovníka účastníkovi konania v prípadoch:

1. ak nemá zákonného zástupcu a je to potrebné na obhajovanie jeho práv,
2. ak nie je známy pobyt účastníka alebo sa mu nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu do cudziny, alebo v prípade, keď si neustanovil zástupcu,
3. ak je postihnutý duševnou poruchou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať a nemá zákonného zástupcu.

V prípade situácie b) (ak nie je známy pobyt účastníka alebo nebolo úspešné doručovanie písomnosti na známu adresu v cudzine) je správny orgán povinný určiť mu opatrovníka pre účely doručovania písomností. V tomto prípade je účastníkom konania riadne spôsobilá osoba, ktorá z dôvodu existencie objektívnych prekážok nie je procesne spôsobilá zúčastniť sa na konaní a nemá ani iného spôsobilého zástupcu.

Dňom doručenia rozhodnutia opatrovníkovi alebo zástupcovi je zásielka účinne doručená aj vo vzťahu k účastníkovi konania.

Opatrovník sa ustanovuje rozhodnutím správneho orgánu. Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka obsahuje:

• výrok o ustanovení konkrétnej osoby,
• odôvodnenie,
• poučenie o opravnom prostriedku.

Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka správny orgán doručuje účastníkovi konania, zastúpeného opatrovníkom verejnou vyhláškou a osobe, ktorá za opatrovníka bola ustanovená priamo.

Správny poriadok bližšie neupravuje kritériá na výber opatrovníka. Spravidla to bude príbuzný alebo iná osoba, pri ktorej sa možno domnievať, že bude riadne plniť úlohy vyplývajúce z tejto čestnej funkcie.

Účinky rozhodnutia správneho orgánu nastanú okamihom oznámenia rozhodnutia účastníkovi konania. V prípade nemožnosti doručenia rozhodnutia účastníkovi konania na známu adresu v cudzine treba ustanoviť účastníkovi konania opatrovníka na doručovanie a dôležité písomnosti doručovať ustanovenému opatrovníkovi.

9. Vylúčenie aplikácie správneho poriadku

Zákon o štátnej správe v školstve pozná aj osobitné druhy konania riaditeľov škôl, pri ktorých je vylúčená aplikácia správneho poriadku.

Správny poriadok sa nepoužije pri rozhodovaní riaditeľa školy o

• uložení pokarhania riaditeľom školy,
• podmienečnom vylúčení (s výnimkou žiakov plniacich povinnú školskú dochádzku) a
• udelení pochvaly riaditeľom školy.

Tieto rozhodnutia riaditeľa školy spadajú do kategórie výchovných opatrení podľa § 58 školského zákona, a teda budú realizované osobitným procesným spôsobom (Metodický pokyn na hodnotenie žiakov). Do kategórie výchovných opatrení radíme podľa § 58 školského zákona pochvalu alebo iné ocenenie, napomenutie alebo pokarhanie od triedneho učiteľa, majstra odbornej výchovy, pokarhanie riaditeľa, podmienečné vylúčenie alebo vylúčenie. Režim správneho poriadku sa uplatní len pri rozhodovaní riaditeľa o vylúčení žiaka zo školy.

Pri ukladaní výchovných opatrení triednym učiteľom nie je v rámci základných škôl ustanovený konkrétny postup na ich uloženie. Vo vzťahu k hodnoteniu správania žiaka má triedny učiteľ len návrhové oprávnenie, o ktorého konečnom schválení rozhoduje po prerokovaní s učiteľmi v pedagogickej rade riaditeľ. Triedni učitelia ani majstri odbornej výchovy nie sú orgánmi štátnej správy v školstve.

Riaditeľ základnej (aj strednej) školy ukladá opatrenie vo výchove po prerokovaní v pedagogickej rade.

Uloženie výchovného opatrenia riaditeľom školy nie je vylúčené v prípade, že je pedagogická rada iného názoru.

Vo vyhláške o základnej škole nie je stanovená subjektívna a objektívna lehota uloženia opatrenia vo výchove. V metodickom pokyne pre stredné školy je stanovená subjektívna a objektívna lehota pre uloženie opatrení vo výchove. Žiakovi je možné uložiť opatrenia vo výchove podľa článku 22 odsekov 4 a 6 po prerokovaní v pedagogickej rade do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o previnení žiaka dozvedel pedagogický zamestnanec školy (subjektívna lehota), najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď sa žiak previnenia dopustil (objektívna lehota). Podmienečné vylúčenie a vylúčenie ako výchovné opatrenie možno uložiť žiakovi strednej školy len vtedy, ak skončil plnenie povinnej školskej dochádzky.

Je vhodné mať túto lehotu uvedenú v školských poriadkoch v základných i stredných školách. Vzhľadom na to, že riaditeľ školy je povinný oboznámiť zákonného zástupcu neplnoletého žiaka o uložení opatrenia vo výchove, je v jeho záujme, aby tak urobil preukázateľne. Podľa ustanovenia čl. 22 ods. 13 metodického pokynu pre stredné školy opatrenie vo výchove udelené, resp. uložené neplnoletému žiakovi oznamuje riaditeľ zákonnému zástupcovi žiaka písomne.

Podľa čl. 22 ods. 10 metodického pokynu pre stredné školy: „Uloženie opatrenia vo výchove podľa odseku 4 a odseku 6 písmeno a) sa oznamuje žiakovi spravidla pred kolektívom triedy alebo školy.“ Všeobecne, bez spájania s konkrétnymi menami možno o opatreniach vo výchove, znížených známkach zo správania a pod. hovoriť aj verejne.

Na základe školského zákona – výchovné opatrenia predstavujú disciplinárne opatrenia ukladané za účelom dodržiavania vnútorných predpisov školy, a sú neoddeliteľnou súčasťou výchovno- vzdelávacieho procesu. Podľa čl. 22 ods. 3 metodického pokynu pre stredné školy stredných škôl: „Návrhy na udelenie pochvaly alebo iného ocenenia sa prerokujú v pedagogickej rade. Pochvala alebo iné ocenenie sa udeľuje spravidla na zhromaždení triedy alebo školy.“

Rovnako podľa čl. 22 ods. 10 metodického pokynu pre strední školy: „Uloženie opatrenia vo výchove podľa odseku 4 a odseku 6 písmeno a) sa oznamuje žiakovi spravidla pred kolektívom triedy alebo školy.“ Zákon oznamovanie resp. zverejňovanie opatrení vo výchove nerieši. Z uvedených ustanovení metodického pokynu však vyplýva, že sa uložené opatrenia zverejňujú spravidla pred triedou alebo kolektívom školy.

Pokiaľ ide o otázku, či predstavujú výchovné opatrenia osobný údaj, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o ochrane osobných údajov“) možno súhlasiť s tým, že pri tomto výchovnom-disciplinárnom opatrení ako takom, ktoré sa ukladá v rámci vnútornej štruktúry školy za účelom dodržiavania pravidiel v nej nepôjde o naplnenie znakov definície osobného údaju.

Podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov: „Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu.“

Tým, že škola predstavuje výchovno-vzdelávacie zariadenie vnútorne organizované, jednou z jej úloh v oblasti výchovy je i príprava žiakov na zdravé fungovanie v sociálnych skupinách a zvládnuť sociálnu integráciu, prostredníctvom ktorej je vyjadrená dôležitá integračná funkcia školy. Škola ako vzdelávacia inštitúcia predstavuje aj špecifické sociálne spoločenstvo, ktoré obsahuje súbory noriem, pravidiel a deklarovaných spoločenských hodnôt. Všetky uvedené nástroje predstavujú regulatívy, podľa ktorých sa majú žiaci v škole správať.

Keďže na proces ukladania výchovných opatrení sa neaplikuje správny poriadok, jeho úprava môže byť obsahom interných dokumentov škôl, napr. v rámci školského poriadku alebo v rámci samostatnej smernice, ktorá podrobnejšie upraví jednotlivé aspekty tohto procesu. Správny poriadok sa na túto oblasť neaplikuje z dôvodu, že výchovné opatrenia sa vyznačujú disciplinárnym charakterom a majú slúžiť predovšetkým na dodržiavanie vnútorných predpisov školy.

Pri rozhodovaní nesmie riaditeľ školy prekročiť právomoci riaditeľa ako správneho orgánu v školstve.

Tieto jeho oprávnenia sú taxatívnym spôsobom stanovené v § 5 zákona o štátnej správe v školstve. Uvedené vyplýva z článku 2 ods. 2 prvej hlavy Ústavy SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu, a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

To znamená, že o otázkach, ktoré sú mimo obsahového rámca § 5 zákona o štátnej správe v školstve, riaditeľ školy nie je oprávnený rozhodovať. Môže ísť napríklad o situácie súvisiace s úpravou styku rozvedených rodičov s maloletými deťmi, ktoré zasahujú do školskej oblasti dieťaťa, napr. riaditeľ školy nesmie rozhodovať o prípustnosti styku niektorého z rodičov s dieťaťom. V prípade nesúhlasu alebo nezákonnosti rozhodnutia riaditeľa školy, či už z hľadiska nedodržania zákonom stanoveného procesu, alebo materiálnej nezákonnosti rozhodnutia, majú zákonní zástupcovia k dispozícii opravné prostriedky.

Právo podieľať sa na výchove a živote dieťaťa majú obaja rodičia. Uvedené právo tvorí aj súčasť práva dieťaťa na zachovanie vzťahu k obom rodičom, súčasne i právo na výchovu a starostlivosť oboma rodičmi. Na zabezpečenie adekvátneho a účinného vzdelávacieho procesu a najmä prístupu k dieťaťu počas školského života je dôležitá spolupráca medzi orgánmi školy a medzi oboma rodičmi nielen z pohľadu vývoja a budúceho pôsobenia dieťaťa, ale i z hľadiska práv rodičov zasahovať a rozhodovať o maloletom dieťati. Pre efektívne fungovanie tejto spolupráce a pre dosiahnutie čo najlepšieho výučbového výsledku vo vzťahu k maloletému je dôležitá nielen aktívna účasť zo strany rodičov, ale i rovnocenný prístup a dodržiavanie požiadaviek stanovených právnymi predpismi zo strany školy. Pri aplikácii zákonnej úpravy ohľadom školského života maloletých je dôležité nevykladať ustanovenia v zákone izolovane a striktne gramaticky, ale v kontexte celkového sledovaného účelu a zámeru zákonodarcu za súčasnej pozitívnej spolupráce rodičov a orgánu školy na výchove dieťaťa. Takto budú zachované jednak práva rodičov, zároveň budú správne aplikované právomoci riaditeľa ako orgánu verejnej správy, a to všetko s cieľom zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa.

10. Osobitosti v rozhodovaní o sprístupnenie informácií riaditeľom školy

Žiaden zákon, nariadenie vlády SR, vyhláška Ministerstva školstva, vedy výskumu a športu SR vo všeobecnosti neustanovujú univerzálnu lehotu pre školy na vybavovanie žiadostí žiakov a iných osôb. Otázky, ktoré nie sú upravené v právnych predpisoch, si školy môžu zakotviť vo svojich vnútorných organizačných poriadkoch.

Napr. vydanie potvrdenia žiakovi o návšteve školy je dôležitým dokladom, ktorým preukazuje svoj status voči tretím subjektom. Preto aj keď zákon na vybavenie tejto žiadosti výslovne nestanovuje žiadnu lehotu, je vhodné, aby si ju školy upravili aspoň vo svojich vnútorných predpisoch – v školskom poriadku a pod. Ak by táto lehota nebola upravená ani v organizačných predpisoch danej školy, neoprávňuje ju to na bezdôvodné odopieranie vystavenia predmetného potvrdenia žiakovi v primeranej lehote odo dňa doručenia žiadosti.

Osobitný zákonný režim predstavuje vybavovanie žiadostí o informácie žiakov, ako aj tretích osôb, ktorých predmet možno zaradiť pod zákon č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií (zákon o slobodnom prístupe k informáciám) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“). Žiadosti o sprístupnenie informácií je riaditeľ školy, ktorá je na účely zákona o slobodnom prístupe k informáciám tzv. povinnou osobou, povinný vybavovať v krátkych lehotách stanovených v zákone o slobodnom prístupe k informáciám.

Informáciou na účely zákona o slobodnom prístupe k informáciám je údaj, ktorý má povinná osoba k dispozícii.

Povinnosť sprístupnenia informácií nezahŕňa povinnosť riaditeľa spracúvať informácie do nových databáz. Povinnosť sprístupnenia informácií nezahŕňa ani povinnosť riaditeľa „vysvetľovať“ určité skutočnosti, na ktoré sa žiadateľ pýta napr. prečo, ako.

Žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám je škola povinná vybaviť bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti spĺňajúcej všetky povinné náležitosti a do pätnástich pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe formou slepeckého (Braillovho) písma.

Predĺžiť uvedené lehoty môže povinná osoba len o ďalších osem pracovných dní, resp. v prípade nevidiacej osoby o pätnásť pracovných dní, ale len zo závažných dôvodov špecifikovaných v § 17 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám:
„Závažnými dôvodmi sú:
a) vyhľadávanie a zber požadovaných informácií na inom mieste, ako je sídlo povinnej osoby vybavujúcej žiadosť,
b) vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií požadovaných na sprístupnenie v jednej žiadosti,
c) preukázateľné technické problémy spojené s vyhľadávaním a sprístupňovaním informácie, o ktorých možno predpokladať, že ich možno odstrániť v rámci predĺženej lehoty.

Predĺženie lehoty povinná osoba oznámi žiadateľovi bezodkladne, najneskôr pred uplynutím lehoty na sprístupnenie informácií. V oznámení uvedie dôvody, ktoré viedli k predĺženiu lehoty.“

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám pozná tri spôsoby vybavenia žiadosti o sprístupnenie informácií:

1. Úplné sprístupnenie informácie – realizuje sa tzv. rozhodnutím zápisom v spise, ktorý nemá náležitosti rozhodnutia podľa správneho poriadku;
2. Nesprístupnenie informácie, a to úplné alebo čiastočné – rozhodnutím, ktoré musí mať všetky náležitosti výroku, odôvodnenia a poučenia o opravnom prostriedku podľa správneho poriadku;
3. Nesprístupnenie informácie nečinnosťou – ide o tzv. fikciu negatívneho rozhodnutia, keď je správny orgán nezákonne nečinný a na žiadosť o informácie neodpovie žiadnym spôsobom. V tomto prípade zákon o slobodnom prístupe k informáciám predpokladá, že škola vydala rozhodnutie o nesprístupnení požadovaných informácií. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti.

 

11. Zriaďovateľ, škola a zákon o slobodnom prístupe k informáciám

Obec je zriaďovateľom základnej školy s materskou školou. Základná škola s materskou školou má právnu subjektivitu. Starosta obce požiadal riaditeľku základnej školy s materskou školou o predloženie dochádzky pedagogických zamestnancov. Riaditeľka školy dochádzku pedagogických zamestnancov starostovi obce nepredložila s oznámením, že ide o osobné údaje zamestnancov a zo žiadosti obce nevyplýva dôvod na uplatnenie tejto požiadavky podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Existuje povinnosť štatutárnemu orgánu právnickej osoby v zriaďovateľskej pôsobnosti obce (školy) oznámiť zriaďovateľovi ním požadované údaje?

Základná škola s materskou školou je právnickou osobou a v právnych vzťahoch vystupuje vo svojom mene (§ 27 ods. 6 školského zákona). Štatutárnym orgánom základnej školy je riaditeľ základnej školy, ktorý školu riadi (§ 5 ods. 1 zákona o štátnej správe v školstve). Starosta obce ako štatutárny orgán zriaďovateľa školy má voči škole oprávnenia vymedzené v § 6 zákona o štátnej správe v školstve, kde je vymedzená pôsobnosť obce. Oprávnenie rozhodovať o pracovných pomeroch zamestnancov základnej školy medzi právomoci starostu obce nepatrí. Zákonodarca dal starostovi obce pracovnoprávne oprávnenia jedine voči riaditeľovi školy, a nie iným zamestnancom školy. Rozhodovanie o pracovných pomeroch ostatných zamestnancov školy je plne v kompetencii samotnej školy, v ktorej mene koná riaditeľ školy. Dochádzka pedagogických zamestnancov základnej školy je súčasťou pracovného pomeru.

Informácie, ktoré je starosta oprávnený požadovať od riaditeľa základnej školy v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti, sú špecifikované v zákone o slobodnom prístupe k informáciám v rozsahu významu zákonného pojmu „informácia“. Definíciou pojmu „informácia“ vhodnou aj na účely zákona o slobode informácií je definícia obsiahnutá v § 2 písm. b) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého je informáciou „obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, obsah ústneho vyjadrenia alebo obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média“. Informáciou je aj fotokópia originálu určitej listiny, ktorá je nielen informáciou o významovom obsahu dokumentu, ale aj obrazovou informáciou o skutočnej podobe listiny, ktorá obsahuje napríklad aj podpisy alebo odtlačok pečiatky. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií musí povinná osoba poskytovať informácie, ktoré „má k dispozícii“.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona povinná osoba podľa § 2 ods. 3 (napr. škola) sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaním s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy. Medzi informácie, ktoré možno získať prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nepatrí dochádzka pedagogických zamestnancov sprístupnená starostovi obce.